Medzi výborným pivkom s kamošmi a punkom

Niektoré kapely vzniknú z ambície, iné z nudy a pár vypitých večerov. Last Tale sú niekde presne medzi tým. Košická štvorica Michal Barančik, Igor Žovtik, Eduard Koval a Patrik Perháč začínala nenápadne – covermi, skúškami bez veľkých očakávaní a skôr kamarátskym chaosom než víziou veľkých pódií. Zlom prišiel až vo chvíli, keď si uvedomili, že hrať cudzie príbehy im nestačí.

Od roku 2023 sa chalani definitívne vydali cestou vlastnej tvorby a začali budovať zvuk, ktorý nestojí na technickej sterilite, ale na surovej energii a autenticite. Ich hudba je zmesou rocku, punkovej dravosti a vplyvov kapiel ako Blink-182, Billy Talent či The Rolling Stones, no zároveň si zachováva blízkosť k slovenskému publiku aj vďaka textom v rodnom jazyku.

Tvorba u nich vzniká prirodzene – niekto donesie riff alebo textový nápad, ostatní ho rozoberú, pretvoria a nechajú dozrieť. Výsledok musí fungovať pre všetkých, aj keď to niekedy znamená hlasovanie či nekonečné prepisovanie skladieb. V tejto zostave má každý svoj priestor, no zároveň všetko podlieha spoločnej energii.

Kapela sama priznáva, že realita hudobného života ich rýchlo naučila disciplíne. Za koncertmi nestojí len zábava, ale aj organizácia, porady, plánovanie a budovanie mena. Napriek tomu si zachovali nadhľad, humor a filozofiu, že koncert má byť hlavne zážitok – miesto, kde si človek príde zakričať refrén, dať si pivo a na chvíľu vypnúť svet. 

Na našu otázku, ktorú sme im položili o tom prečo sú spolu taká zohraná partička "mladých šuhajov nám povedali: "To, čo nás drží pohromade? Pivo. A potom vernosť, hudba a fakt, že sme rodina, ktorú sme si vybrali sami." — Last Tale

Za jeden z najväčších momentov doteraz považujú krst debutového albumu Posledný príbeh v košickom Collosseu, ktorý im potvrdil, že ich hudba má odozvu. Najväčšou odmenou pre nich nie sú len potlesky, ale chvíle, keď publikum spieva ich texty spolu s nimi.

Kapela momentálne pracuje na nových veciach a naznačujú, že fanúšikov čaká pokračovanie príbehu okolo skladby "Vesna". Kam sa ich zvuk posunie ďalej, zatiaľ nechávajú otvorené. Jedno je však isté – nechcú byť uhladenou kapelou pre každého. Chcú robiť hudbu úprimne, hlučne a bez pretvárky. Presne tak, ako žijú.