DIMENZIA X - Z Bratislavskej dymenzie až do nekonečného vesmíru a psychózy

Dimenzia X nepôsobí ako kapela, ktorá by vznikla z ambície zapadnúť. Skôr ako niečo, čo sa muselo stať. Štyria chlapi z Bratislavy – Mišo, Jaro, Rasťo a ŽeHo – sa stretli nie preto, aby vytvorili "projekt", ale aby dali tvar tomu, čo sa v nich hromadí. A keď to vybuchne, neznie to uhladene. Znie to pravdivo.

Ich hudba nie je o žánroch. Nie je o škatuľkách ani o tom, čo práve letí. Je to priamy prenos emócie – surovej, nevyhladenej, miestami nepohodlnej. Dimenzia X hrá tak, ako dýcha. Bez okolkov, bez potreby niečo vysvetľovať. Ak by si ich mal niekto predstaviť ako náladu, nebola by to noc plná pokoja. Skôr dusivý tlak medzi stenami, kde sa mieša hnev so zúfalstvom. Nie preto, že by to bola póza, ale preto, že svet im stále dáva nové dôvody tieto pocity prežívať.

Ich korene siahajú k odkazu Davovej psychózy – nielen k zvuku, ale najmä k dôrazu na slovo. Texty pre nich nie sú výplňou, ale rovnocennou zbraňou. Postupne sa k tomu nabalili ďalšie vplyvy, no dnes ich už nevymedzujú. V istom bode si totiž kapela uvedomila, že najväčšou inšpiráciou je byť sám sebou. A to je postoj, ktorý sa nedá naučiť – len odžiť.

Možno aj preto u nich pojem "rebel" znie inak. V čase, keď je všetko trochu prehnané a hrané, je najväčším vzdorom obyčajná normálnosť. A práve v tom ide Dimenzia X proti prúdu – bez potreby to dokazovať.

Ich tvorba nevzniká podľa plánov. Je to proces, ktorý začína iskrou – momentom radosti, nápadom, riffom, vetou, ktorá sa zachytí a nepustí. Potom prichádza dril, opakovanie, brúsenie. Nie preto, aby sa stratila spontánnosť, ale aby ju uniesla forma. Každá skladba je samostatný svet, vlastná výpoveď. Nemajú jednu, ktorou by sa definovali. Paradoxne, tie, ktoré vznikli kedysi, ich dnes vystihujú najmenej – ako staré fotografie, ktoré síce patria k nim, ale už nehovoria za to, kým sú teraz.

Najviac však kapela ožíva na pódiu. Tam sa všetko láme. Nezáleží na počte ľudí pod ním – či ich je dvadsať alebo dvesto. Dôležité je, či sa energia vracia späť. V tých chvíľach vzniká niečo, čo sa nedá naplánovať ani zopakovať. Krátke spojenie medzi kapelou a publikom, ktoré má v sebe zvláštnu elektrinu. Pre Dimenziu X je to najčistejšia forma existencie kapely – moment, keď hudba prestáva byť len zvukom a stáva sa zážitkom.

A budúcnosť? Tú neplánujú. Nie preto, že by im na nej nezáležalo, ale preto, že ju nechcú siliť. Niečo sa vraj varí – nové veci, nové impulzy. No rovnako ako doteraz, aj to príde prirodzene. Najprv riff. Potom slovo. A keď sa to spojí, para tlačí.

Dimenzia X nie je kapela, ktorú si pustíš ako kulisu. Je to kapela, ktorá si ťa nájde vo chvíli, keď na to máš náladu – alebo keď ju práve potrebuješ.